Čo iné, ako zdravie, sa môže považovať, že je z najkľúčovejších faktorov rozvoja spoločnosti? Veď dobré zdravie je aj najpevnejším základom sociálneho a ekonomického rozvoja. Jeho vyššie stupne predsa znamenajú, že ľudia žijú dlhšie a užívajú si viac rokov života bez zdravotných problémov. Navyše, ekonomicky nezaťažujú zdravotný systém.

 

(Alebo už neplatí téza, že prevencia je lacnejšia ako kuratíva? Alebo je pre tých, ktorých medicína živí, výhodné  mať dostatok chorých ľudí?)

 

Oprime toto konštatovanie aspoň o jedno Stanovisko Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), ktoré bolo oficiálne zverejnené 18. decembra 2003 pod názvom - Budujeme budúcnosť”, ktoré opisovalo, presnejšie, určovalo možnosti, ako zreorganizovať zdravotnícku starostlivosť tak, aby sa v budúcnosti zabezpečila lepšia starostlivosť o zdravie. Už vtedy sa totiž veľmi vypuklo začala prejavovať celosvetová kríza v zdravotníctve, spočívajúca najmä v kvalite a počte zdravotníckych pracovníkov, potrebe zdokonalenia existujúcich informačných systémov a dostupnosti relevantných zdravotníckych informácií, udržateľnom financovaní zdravotníctva a schopnosti realizovať rovnú a spravodlivú politiku v pluralitnej spoločnosti. (Akoby niekto opisoval, či sa inšpiroval práve pomermi v slovenskom zdravotníctve.)

Svet bol, a stále aj je, rozpoltený kvôli nerovnosti v zdraví, a ani dnes (po šestnástich rokoch od uverejneného stanoviska WHO) sa toho až tak veľa nezmenilo k lepšiemu, práve naopak, masívnym príchodom prisťahovaleckej, či presnejšie presťahovaleckej “imigračnej” vlny, sa  situácia ešte viac skomplikovala, ešte viac zhoršila smerom k domácemu občanovi. Svet teda už nielen kvôli nerovnosti v zdraví zostal rozpoltený, ale dnes sa stáva nebezpečným aj z dôvodu jeho premyslene riadeného chaotického imigračného “programu”, ktorý ho dostáva do globálneho ohrozenia. Tí politici, ktorí toto všetko organizujú, ako keby zabudli na skutočnosť, že ich voliči sú vystavení, okrem iného, aj možnej diskriminácii v poskytovaní zdravotníckej starostlivosti, samozrejme, že idúcej na úkor zvýhodňovania imigrantov.

V krajinách V4 začínajú neoliberáli ponúkať, podľa ich sploštených predstáv, zaručene fungujúce riešenia, ako sa s týmto problémom chcú v prípade výhry vo voľbách vysporiadať. Pripomeňme im len, že EÚ, ako aj WHO (vždy) požadovala riešenie problémov medzi chudobnými a bohatými krajinami na spravodlivom princípe. Ak toto konštatovanie “zúžene” premietneme aj na Slovensko, mali by sa zmenšovať aj rozdiely medzi chudobnými a bohatými regiónmi. Je tomu skutočne aj tak?  Žiaľ, súčasný stav veľmi nástojčivo avizuje, že sa veľa nezmenilo, bohaté regióny sú ešte bohatšie, chudobné, ešte chudobnejšie. Práve postupne sa prehlbujúci nespravodlivý princíp poskytovania zdravotnej starostlivosti vyvoláva na Slovensku vlnu občianskej nespokojnosti. A preto je aj takýto nespravodlivý princíp jeden z veľmi vážnych dôvodov, prečo by strana 99% - občiansky hlas, chcela od neprofesionálne ladených sľubov, ktoré občanom ponúkajú niektorí veľkohubí, populistickí politici, prejsť na ponuku konkrétnych, odborných riešení. Ak by sme totiž súčasný stav zhrnuli do jednej vety, na Slovensku práve z tohto dôvodu prevláda nespravodlivá a ponižujúca diskriminácia vidieckeho obyvateľstva pri zabezpečovaní rovnosti, dostupnosti a kvality poskytovanej zdravotníckej starostlivosti. Veď dostať časenku na vyšetrenie k lekárovi-špecialitstovi trvá častokrát aj viac, ako pol roka. Za ten čas, a dochádza k tomu veľmi často, sa jeho zdravotný stav zmení na veľmi akútny. Niekedy až život ohrozujúci, kedy je nutná okamžitá hospitalizácia a, samozrejme, liečba pacienta sa niekoľkonásobne predražuje. Dôvod je všeobecne známy, na Slovensku niet dostatok lekárov.

K lekárovi vraj bez zbytočného čakania...

V záverečnom, vyššie spomínanom Stanovisku WHO, ktorú pod vedením profesora Joffrey Saxa vypracovala komisia pre makroekonomiku a zdravie, sa píše jej hlavné motto: „Kde niet zdravia, tam niet ekonomiky“, teda nie naopak, ako sa to v súčasnosti snažia prekrútiť niektorí politici z radov PS/Spolu, či Za ľudí. Ak si totiž uvedomíme, že po roku 2004 nastal hromadný exodus lekárov a zdravotných sestier za lepšími podmienkami do zahraničia, je súčasná predvolebná billbordová kampaň strany Za ľudí so sloganom: K lekárovi bez zbytočného čakania, ukážkou nátlakového, priam hrubého zavádzania ľudí. Nezodpovedného, ba až priam flagrantného klamania. Strana 99% - občiansky hlas je zároveň aj hlboko presvedčená, že to súvisí najmä s totálnou absenciou až elementárnych znalostí pomerov v samotnom zdravotníctve. Veď podľa štatistík Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI) sa rušia ambulancie nielen na vidieku, ale už aj v mestách. Výsledkom je, že medzi rokmi 2012 - 2017 ubudlo v celom ambulantnom sektore cca 1600 lekárov. V súčasnosti máme na Slovensku, podľa NCZI, necelých 2500 všeobecných lekárov a 1081 pediatrov, pričom 74% z nich má nad 50 rokov a priemerný vek pediatra je 59 rokov. Aké sú následky? Už spomínané dlhé čakacie lehoty na vyšetrenie u špecialistu a čas, ktorý môže lekár pacientovi venovať, sa dramaticky skracuje. U všeobecného lekára, podľa Asociácie súkromných lekárov, je to priemerne na osem minút, u pediatrov na 12 minút…! Nech teda povedia, ako chcú doplniť približne 7000 zdravotníckych pracovníkov dnes chýbajúcich v nemocniciach a ambulanciách? Počúvame... Čáry, máry fuk?!

„Odídem až po zrátaní mŕtvych“

Prehoďme list. Stránky dnešných bulvárnych novín sú plné príbehov ľudí, ktorí do nemocnice dokráčali po vlastných, a odtiaľ ich už viezli rovno na patológiu. Poplašné správy typu - Ľudia zomierajú aj na “blbý” zápal slepého čreva - nie sú už žiadnou vzácnosťou. Príčin je viacero, ktoré, ak synergicky zapracujú, končia zväčša veľmi smutne. Zápal slepého čreva, teda apendicitída, môže byť jednoduchým zákrokom, ktorý by bol lacnejší, ak sa rýchlo, včasne diagnostikuje a operuje. Ak ľudia príliš dlho čakajú na vyšetrenie, alebo odkladajú návštevu lekára, lebo sa boja, že povedzme prídu o zárobok z dôvodu práceneschopnosti, tak potom sa aj „banálna“ operácia môže veľmi rýchlo zmeniť na boj o život. O kardiovaskulárnych a onkologických ochoreniach, kedy “záchyt” býva často tesne pred terminálnym štádiom, už ani nehovoriac...

Ako už bolo spomínané aj v iných článkoch Strany 99% - hlas občanov, situácia s úmrtnosťou pacientov na odvrátiteľné ochorenia začína byť kritická. Nie je preto na škodu si pripomenúť niekdajšie slová exministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, na ktorého bol vyvíjaný tlak, aby pre nezvládnutie reformy radšej odstúpil, ktorý ale naopak, verejne na túto trúfalosť odpovedal vetičkou: „Odídem až po zrátaní mŕtvych“. Žeby bola aj prognostikom, alebo už vtedy veľmi dobre vedel, že jeho “transformácia” je len jeden obrovský podvod, ktorý si odskáče zasa len a len pacient. Pán exminister, mŕtvoly sú teda spočítané, aspoň tie oficiálne, ktoré sa veľmi často až diametrálne odlišujú od skutočných počtov, ide o jedenásť tisíc mŕtvych pacientov ročne. Pacientov, ktorí zomrieť nemuseli. Ešte vari stále málo? Niektorí odborníci totiž tvrdia, že to môže byť až dvojnásobok. Toto konštatovanie je zároveň aj odkaz pre stranu SaS, ktorá si v súčasnosti Rudolfa Zajaca najala ako svojho poradcu, aby sa zamyslela, odkiaľ, odkedy a prečo sa takéto číslo objavilo? A či im takáto temná postava v pozadí nevadí?

Nórsko dáva 4300 euro

Veľmi dlho sa taktiež hovorí aj o tom, ako ľudia až príliš ľahkovážne zneužívajú zdravotnícky systém. Vyhadzujú vraj lieky, zbytočne navštevujú lekárov aj s banalitami a podobne, preto ich to treba “odučiť”, napríklad spoplatnením zdravotníctva... Pozrime sa teda na to, čo sa  zamaskovane skrýva za týmito smelými, propagandisticky “voňajúcimi” agitkami, pomocou reči čísel. Pokladáme totiž priam za obdivuhodné, že pacienti ešte nevstúpili do “generálneho štrajku”. A zároveň sa pýtame, čo ešte všetko znesie slovenský občan aj v tých až najskromnejších pomeroch, ktoré mu vlády od roku 1989 v zdravotníctve vytvorili? V pomeroch, v ktorých je zároveň ešte aj bezcitne obviňovaný z márnotratnosti, či až z vlastného nezodpovedného správania sa. Je to však v situácii, v akej sa nachádzal a naďalej aj nachádza, vari ešte čo len trocha možné? Možné ho obviňovať z rozšafného rozhadzovania peňazí? Áno, o vás hovoríme páni z SaS! Príklady nám (ale možno aj vám) pomôžu veľmi rýchlo sa zorientovať: V roku 2008 minulo spomedzi európskych krajín najviac finančných prostriedkov na zdravotníctvo na počet obyvateľov Nórsko, s výdavkami okolo 4 300 eur na osobu a rok. Švajčiarsko, Luxembursko, Island a Rakúsko boli ďalšími krajinami s najvyššími výdavkami, ale Slovensko dáva na hlavu cca 980 eur, Česi 1 600 eur, Nemci 3 800 euro na hlavu. Výdavky slovenského zdravotníctva predstavujú 6,9% HDP, čo je pod priemerom OECD (9,9%). Samozrejme, že sa nedá ani len porovnať HDP Nemecka a Slovenska. Slovenská populácia musí mať skutočne zdravý koreň, keď dostáva 980 eur na hlavu a ešte to poniektorí jedinci vraj extrémne zneužívajú a preto im treba riadne capnúť po prstoch.

Meškáme desať rokov a nikoho to netrápi

Na Slovensku sa od roku 2004 postupne rozšíril, či predĺžil zoznam čakateľov na vážne lekárske zákroky aj práve z dôvodu postupného znižovania počtu vysoko špecializovaných odborníkov - lekárov.  Pripomeňme si stanovisko Výkonného výboru európskych doktorov pracujúcich v rámci EÚ, ktoré hovorí: „Blokovanie zdrojov do zdravotníckeho systému pre nedostatočné peniaze a vytváranie takzvaných čakacích listov, predstavuje seriózny hazard s pacientmi. Umožňuje oneskorenie času pre správnu liečbu“.

Jednou z krajín, ktoré zdravotníctvo považujú za absolútnu prioritu v zdravotnej starostlivosti o svojich občanov, je Island. Island má len štátne zdravotníctvo, zdravotná starostlivosť sa hradí cez zdravotné poisťovne, používajú, okrem iného, najšpičkovejšiu jednorazovú techniku ovládanú hlasom, pri otázke prečo takú drahú techniku, odpovedali, že: “Ľudské zdravie sa nedá zaplatiť. My máme záujem, aby sa ľudia okamžite dostali do pracovného procesu späť”.

Na záver si odcitujme jeden z 21 cieľov dokumentu WHO - ZDRAVIE 21 - prijatého roku 1999. V cieli číslo 15 sa píše: „Do roku 2010 by mali mať ľudia v regióne lepší prístup k primárnej zdravotnej starostlivosti orientovanej na rodinu a komunitu, podporovanej flexibilným a zodpovedajúcim nemocničným systémom“. Priatelia, ktorý rok sa to dnes píše? Koľko rokov meškáme? Vari aj v zdravotníctve platí veta bývalého politika Smeru Pavla Pašku, že: „Vyhraj voľby, môžeš všetko?“ A aký je na Slovensku stav aj práve jeho veľkou zásluhou? Do akej situácie sa dostali (či ich dostali) naši občania - pacienti? Vlastne, kto je za toto v zdravotníctve zodpovedný? Meno, po mene vieme odpovedať, akým dielom sa každý minister zdravotníctva „zaslúžil“ o jeho prepad. Prepad skoro až na úroveň niektorých krajín tretieho sveta. Aj na toto by strana 99% - občiansky hlas rada dala občanom SR pravdivé odpovede...