Zdravotníctvo je segment, ktorý najmä pronárodné, vlastenecké a sociálne orientované strany vždy považovali za prioritné, keďže jeho fungovanie určuje spokojnosť, ale aj, prirodzene, nespokojnosť občanov štátu.  Ak dobre funguje, tak občanovi poskytuje nenahraditeľný pocit istoty, pevnej záruky, že pokiaľ sa vyskytne hocijaký zdravotný problém, je tu poruke štát, ktorý každému, bez rozdielu rasy, pohlavia, solventnosti, či veku, dokáže účinne pomôcť. Povedzme si preto, lebo dôvod je na to obrovský, blížiace sa parlamentné voľby, aký je súčasný stav slovenského zdravotníctva? Je tomu naozaj tak, ako sa to pompézne deklaruje v každých programových vyhláseniach striedajúcich sa vlád, čo všetko sa v tomto rezorte urobí, zabezpečí, napraví, vyrieši a tak ďalej a tak ďalej?! Povedzme si aspoň niečo z tej veľkej množiny veľmi pálčivých problémov, prečo sa dostalo až do súčasnej podoby, kedy istota, že občanovi bude poskytnutá adekvátna liečba, ešte eufemicky povedané, je veľmi naštrbená? Kedy sa pacient až doslova trasie, bojí prekročiť brány niektorých nemocníc...?!

Práve z tohto dôvodu aj Strana 99% - občiansky hlas veľmi pozorne aj v minulosti monitorovala a aj naďalej, kontinuálne monitoruje každé rozhodnutie vlády, každý zákon schválený slovenským parlamentom týkajúci sa nielen sociálnych otázok, ale aj zdravotníctva ako takého.  Popritom si strana zároveň kladie základné, povinné otázky, aký dopad bude mať ich prijatie  na občanov, čiže na vašich príbuzných, na vašich rodičov, na vašich starých rodičov, na vaše deti, aké to bude mať dopady na generácie po vás, lebo sa rozhoduje aj o tom, aké to bude mať zároveň aj dopady na zdravotníkov, ale aj na výkonnosť ekonomiky a plnenie elementárnych ľudsko-právnych práv.

Slovensko je totiž priam „ukážkovou“ krajinou, ktorá dokáže podpísať všetky jestvujúce  dokumenty, ale na ich splnenie nemá častokrát k dispozícii ani len základné finančné prostriedky. Vlastne aj má, ale niekde ich len jednoducho nedá... Napríklad v jubilejnom roku 2000 Slovenská republika podpísala (aj)  Parížsku chartu proti rakovine, v ktorej sa zaviazala, že pre umierajúcich pacientov bude budovať oddelenia paliatívnej starostlivosti. Odvtedy prešlo dvadsať rokov, a situácia v tejto oblasti medicíny je ešte aj dnes viac ako skrušujúca. Na celom území Slovenska sa doteraz otvorilo len šesť takýchto oddelení. Dôvod? Ako vždy, spomínané peniaze. A veď prečo ich míňať na umieranie?! Zdravotné poisťovne nemocniciam, kde sa nachádzajú, totiž nedávajú dostatok finančných prostriedkov, cca asi 60% z oprávnených nákladov. Ktorá nemocnica sa preto bude chcieť dostať na čiernu listinu zadlžujúcich sa? Ktorá bude ochotná zdôvodňovať svoj humánny zámer pomáhať ľuďom odchádzať na druhú stranu rieky Styx  dôstojne, bez krutých bolestí, svojmu zriaďovateľovi?  Nechce sa ani len veriť, žeby to bolo vari preto, že nikto z kompetentných nevie, že život s nevyliečiteľným ochorením si v určitých fázach umierania vyžaduje rovnako intenzívnu lekársku a ošetrovateľskú starostlivosť, ako je starostlivosť pri akútnej koronárnej, alebo akútnej brušnej príhode?  Kým to lekár nezažije s vlastným rodičom alebo partnerom, tú obrovskú bezmocnosť „stáť“ zoči-voči bolesti, vracaniu, opuchom, ascitu, ktorý sa nechá tiecť hadičkou do zbernej nádoby aj niekoľko hodín, fyzickej slabosti, ktorá chorého spraví nemohúcim a vedie k strate dôstojnosti, tak to zväčša nepochopí?! Alebo by mal každý minister zdravotníctva, hneď potom, ako nastúpi do funkcie, povinne navštíviť práve niektoré z týchto oddelení, aby všemohúcim zdravotným poisťovniam „upravil“ pohľad na problém umierajúcich občanov?

Spomíname si, a mali by sme to pripomínať vždy, keď sa objavia ďalšie neoliberálne snahy dostať sa k riadeniu zdravotníctva na trhových princípoch, voľnej súťaži, ziskovosti, povedzme ako sa riadi firma MECOM z portfólia PENTY, na slová bývalého predsedu rakúskeho parlamentu  Andreasa Kohla, ktorý kedysi, počas slávnostného zasadania Národnej rady Slovenskej republiky pri príležitosti vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, povedal túto myšlienku: „Rakúsko dosiahlo výrazný pokrok, pretože sme pochopili, že rozhodujúci nie je kapitál ani výrobné vzťahy, ale človek.“

 

Veľa Eskimákov, málo tuleňov

V tejto súvislosti preto odcitujme a zároveň porovnajme s pánom A. Kohlom slová vtedajšieho Ministra zdravotníctva SR Rudolfa Zajaca (2002-2006), ktorý do správy vlády o pripravenosti rezortu na plnenie koncepcie zdravotnej starostlivosti z decembra roku 2003, okrem iného, napísal: „Tretí prístup je cesta diferenciácie podľa veku. Znamená vytvorenie rôznych balíkov pre rôzne vekové skupiny obyvateľstva. Eticky vychádza z predpokladu, že každý v určitom veku svojho života má nárok na určitý balík zdravotnej starostlivosti a ekonomicky z poznania, že náklady na zdravotníctvo stúpajú s vekom a najvyššie sú v posledných mesiacoch života. Princíp rôznych balíkov podľa veku tak predpokladá, že čím je človek starší, tým menší bude rozsah plne hradenej zdravotnej starostlivosti a sústredí sa viac na symptomatickú liečbu ako na odstránenie príčin choroby. Symptomatická liečba je odstraňovanie pomocou liekov, následkov a prejavov choroby. Spravodlivosť je zachovaná na vysokej úrovni, lebo každý bol raz mladý a mal nárok na plne hradenú zdravotnú starostlivosť a vysokého veku sa dožil aj vďaka zdravotnej starostlivosti poskytnutej v mladosti. Prístup je taktiež podporovaný princípom utilitarizmu, ktorý uprednostňuje vyššie zdravotné zisky prepočítané na roky prežité v plnom zdraví. V takomto prípade teda radšej podporuje zachránenie mladšieho života pred starším“.

Takéto myšlienky si dovolil napísať človek, ktorý je vedený v spisoch Štb bol krycím menom Zwerg a ktorý bol jedným zo žoldnierov podpisujúci protestný dokument ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT 23. 9. 1991, v ktorom jeho 891 signatárov odmietlo vznik Slovenskej republiky. Človek, ktorý sa však nerozpakoval prijať miesto jej ministra.  Čo poviete? Nie je jeho myšlienka hodná iracionálneho voluntarizmu v podaní Friedricha Nietzscheho? Inšpiráciou by mohli byť aj iné príklady z náučno-populárnej literatúry, kde niektoré eskimácke kmene v minulých storočiach, keď sa rozhodovali, či starý človek má ešte nárok na život, dali ho na jednu noc na mráz. Keď vydržal, dostal šancu na ďalší rok. Zatiaľ čo v iných vyspelých štátoch rozmýšľajú nad tým, ako zbaviť choroby a zvýšiť kvalitu života aj pre vekové kategórie vo vysokom veku pacientov, to sú napríklad operácie na srdci a hrdia sa kardiológovia tým, že sa im podarí zachrániť ľudí, ktorí majú viac ako 90 rokov, my im ponúkame symptomatickú liečbu. A pán minister, aj so spolkom jeho mládežníckej družiny, akoby pozabudol na fakt, presnejšie, tvrdo ho ignoruje, ktorý je všeobecne známy, a bol vypracovaný špičkovými americkými lekármi, že človek si 80% nákladov na svoju zdravotnú starostlivosť vyberá (vyčerpá) v posledných troch rokoch svojho života. Ale na Slovensku sa to podľa „filozofie“ Zajaca malo riešiť inakšie.  Ak by bol návrh prešiel, tak u každého starého človeka, ktorý je už pre spoločnosť neproduktívny, sa nemala liečiť príčina bolesti, ale bolesť sa mala len utišovať. Práve z tohto obdobia (September 2005) je tiež známa veta ministra R. Zajaca: „Veľa Eskimákov, málo tuleňov“, ktorú potom rýchlo dovysvetľoval, že Eskimákmi myslí nemocnice a tuleňmi, peniaze...  Pán minister aj týmto ukázal, ako málo poznal práva pacienta, alebo, ako ich chcel zmeniť len z dôvodu ekonomických záujmov ním stvorených súkromníkov, ktorých doslova nielen pozval vyrabovať tento segment, ale pre nich vyrobil aj legislatívu, ktorá im to beztrestne umožňovala.  Pomôžme si príkladom. V roku 2010 Zdravotná poisťovňa  Dôvera vypláca sumu 412 803 159 € v podobe „záväzkov voči akcionárom“, tí, ktorí na to upozorňovali sa akosi záhadne prestali o problém zaujímať.  Alebo sa pýtame, kde sa stratili peniaze vo výške 56 mil. €  za roky 2015-18, kedy získala na poistení (po prerozdelení) 4,472 mld. €, ale na zdravotnú starostlivosť minula iba 3,994 mld. , čo je 89,3% poistného? A potom sa natíska aj ďalšia, možno trocha konšpiračná otázka, či deklarované peniaze minuté za zdravotnú starostlivosť aj naozaj všetky, do posledného centu boli zdravotníckym zariadeniam vyplatené? A kde sa momentálne nachádzajú? 

 

Zajacove experimentovanie

Pomaly sa približujeme k odpovediam na otázky, kam až dospela Zajacova reforma zdravotníctva z roku 2004? Ale aj k tomu, prečo ju ani za skoro 14 rokov vlády strany SMER, nikto z jej expertov nepodrobil väčšej kritike? Preto očakávať, že sa urobia aj radikálnejšie zmeny, alebo nebodaj potrestať jej tzv. reformátorov, je až z kategórie SCI FI. Veď išlo o doslova bezprecedentný experiment spojenia amerických prvkov zdravotníctva s európskymi. Experiment na slovenskom občanovi. Práve naopak, reformátori združujúci sa, ako už bolo v inom príspevku napísané, najmä v Sorosovej organizácii Health Policy Institute, boli veľmi rýchlo, za tajuplných okolností, omilostení.  Za poradcov (Tomáš Szalay), ako aj zamestnancov ministerstva zdravotníctva si ich najprv zavolal minister Ivan Uhliarik (8. júna 2010 - 4. apríla 2012), po ňom to bol minister T. Drucker (23. marca 2016 - 22. marca 2018) a ministerka A. Kalavská (23. marec 2018 - 17. december 2019) a po nástupe P. Pellegriniho za premiéra vlády (15. marca 2018) prišli poniektorí pracovať aj na Úrad vlády (Miriama Letovanec), aby vraj pomohli s transformáciou slovenského zdravotníctva. Zvláštny, až svetovo ojedinelý prístup.

Čo sa vari zabudlo, nejaký nový druh politickej amnézie, že to boli práve oni, ktorí presadili (alebo poniektorí v nej len ďalej pokračujú)  reformu vytvárajúcu systém, ktorý väčšinu životov (a budú v tom pokračovať) považuje za nadbytočnú príťaž. Reformu,  ktorá pacienta (toto pomenovanie je staré asi 2 tisíc rokov a je odvodené od latinského slova patientia, čiže, trpezlivosť) prerobila na klienta a ktorá je, akoby vystrihnutá z kategórie sociálneho darwinizmu, alebo presnejšie, javí všetky znaky nacizmu? (Nebol to totiž opäť nikto iný, ako Rudolf Zajac, ktorý chcel zrušiť Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela v Pezinku ako nadbytočnú?! Nebyť protestov takých medicínsky kapacít ako docenta MUDr. Alojza Rakúsa, CSc. a MUDr. MUDr. Petra Breiera, bola by aj s pozemkami dávno predaná. Nie je nezaujímavé tiež spomenúť, že práve to bol dôvod abdikácie jeho štátnej tajomníčky MUDr. Alexandry Novotnej, ktorá v septembri roku 2005 svoj odchod zdôvodnila len lakonicky: „Odišli iní, odchádzam aj ja“ A len dodávam, že významný profesor gerontológie, MUDr. Ladislav Hegyi, DrSc. uvádza, že až 20% populácia nad 65 rokov trpí psychickými ochoreniami. Dnes slovenské psychiatrie zažívajú obrovský tlak na nemocničné lôžka).  

Ak by sme preto pokúsili len jednou vetou odpovedať na otázku, ako je možné, že sa títo ľudia aj v súčasnosti dostali až tak natesno k vláde, odpoveď je jednoduchá, cestu nahor im zabezpečila všemocná PENTA. Veď dôvodov na to má až, až... Ich „trhová“ hodnota (dôvodov) sa pohybuje možno už aj v miliardách.

Vráťme sa ešte k tak často pertraktovanej otázke zisku, ziskovosti, z pozície merkantilistického  (obchodný systém) pohľadu na riadenie zdravotníctva. (Všimli ste si, že zdravotné poisťovne začínajú do vedúcich funkcií prijímať odborníkov z bankového sektora? To je však zásadné nepochopenie postavenia a úloh zdravotnej poisťovne!).  Strana 99% - občiansky hlas má preto nielen právo, ale aj povinnosť sa zodpovedných opýtať, či si miera zisku vyžaduje, aby nárok na zdravie mal viac-menej len ten, kto je zdravý a nevyžaduje si žiadne náklady na dlhodobejšie udržiavanie zdravia? Zdá sa totiž, že k tomuto slovenské zdravotníctvo začína cielene smerovať, krôčik po krôčiku.  Tieto „predpoklady“ totiž spĺňa len mladý človek. Čo však s ním, ak raz prestane pracovať pre vek, stratu zamestnania, alebo chorobu, stane sa preto nadbytočným? Asi áno. Čo vlastne dokladuje aj už vyššie uvedená citácia z vládneho materiálu. Až sem sa však reformátorom, našťastie, ešte nepodarilo prísť, ale ich plány sú stále pripravené v pohotovostnom režime. Naozaj nejde o strašenie, lebo už ukázali, keď zdravotníctvu vládol neoliberál R. Zajac, že po víťazných voľbách pôjdu oveľa ďalej.

 

Vzácne zdroje len pre vzácnych ľudí?

A teraz si všimnime zaujímavú súvislosť medzi jednotlivými spomenutými kategóriami: vek, nezamestnanosť, choroba. Ide o základné psycho-sociálne determinanty zdravia.

V reforme zdravotníctva, ktorú v minulosti, ale aj dnes z iniciatívy strany SaS v osobe jej „smutnoznámeho“, dnes ešte stále v pozícii (zatiaľ) „len“ poradcu R. Zajaca a poslankyni Z. Cigánikovej, sa nám opakovane títo neoliberalistickí reformátori snažia nahovoriť, že za všetko si vlastne občan môže len sám. Občan zostarol, stratil prácu, ochorel, preto je potrebné,  resp. ekonomicky výhodné, aby sa staral sám o seba, nakoľko štát nemá dostatok peňazí. Oni - neolibertariáni - to kedysi pomenovali ako vzácne zdroje, dnes tento slogan pozmenili na hodnotu za peniaze. Čiže len vzácne, teda selektívne, budú peniaze do občana investované? A do koho? Len do vzácnych, čiže ekonomicky aktívnych ľudí? Či takých, čo majú známosti, alebo široké lakte?! Nový slogan, nové spojenie hodnota za peniaze sa dá tiež chápať, že ak ich máš, hodnotu, ktorou zdravie istotne je, dostaneš. Nemáš? Čo už s tebou? Možno pomôže nejaká baba, bylinkárka, alebo indiánsky šaman s kadidlom a bubnovaním...

Samozrejme, že je to praobyčajná hrubá lož, amorálna výhovorka.  Áno, spoločnosť síce nevie ovplyvniť vek, ale rozhodne vie ovplyvniť kvalitu života v jednotlivých obdobiach života, vie pozitívne ovplyvniť zdravie svojich občanov a vie rozhodujúcim spôsobom vplývať na zamestnanosť. Ale, pochopiteľne, nedokáže to však len taká spoločnosť, ktorej  je miera zisku prednejšia, ako samotné ľudské hodnoty, ktorými sa však až pričasto pokrytecky zaštiťuje.

Skúsme sa na problém zdravotníctva pozrieť povedzme aj optikou filozofa Ericha Froma, ktorý opísal vo svojej famóznej knihe - Mať či Byť, čiže vlastním, teda som, nevlastním, nie som, že vlastne chudobní ľudia sú neschopní Ťuťmáci (výrok Cigánikovej), alebo výrok Trubana, že: „Roboši, teda robotníci, to je úplne špeciálna sekta ľudí“, ktorí si možno práve z týchto dôvodov ani veľmi nezaslúžia dostať toľko vzácnych zdrojov, aby sa mohli vrátiť buď do práce, alebo ďalej plnohodnotne prežívať jeseň života.

A tak je občan obviňovaný z niečoho, čoho je vlastne obeťou. Tým, že je občan takto potupený, potupa mu berie odvahu reagovať na tieto nehorázne klamstvá, osočovania, pretože najviac zo všetkého človeka oslabuje strach a s ním  ruka v ruke idúca bezmocnosť. A to je vlastne cieľ a mocenská ambícia neoliberálnej dogmy. Predstavitelia tohto absolutistického prúdu často používajú: „Iná alternatíva neexistuje.“ Myslíme si, že na Slovensku od všetkých vlád počúvame tento slovný zvrat až pričasto, ako ospravedlnenie za nepopulárne opatrenia, čiže opatrenia často až dramaticky znižujúce komfort obyvateľstva. Ako aj podobný zvrat že: „Reforma je bezpodmienečne potrebná“. A tu vidíme aj príčina, prečo sa v takejto podobe v roku 2004 objavil už spomínaný súbor šestice zdravotníckych zákonov, ktoré zásadným spôsobom zmenili súčasný zdravotnícky systém poskytovania zdravotnej starostlivosti. Kedy bolo občanovi, okrem iných vecí, sľubované (veď na mediálnu masáž si vtedy R. Zajac požičal zo Svetovej banky 2 milióny dolárov) ako bude svojou zdravotnou poisťovňou úspešne manažovaní, a preto sa nemusí báť, že mu nebude poskytnutá adekvátna lekárska pomoc a pod. Po ich schválení bolo všetko napokon úplne inak. Skúste sa napríklad dnes opýtať niektorej z poisťovní, ako sa dostať k detskému ortopédovi s dieťaťom s plochými nohami?!

Toto sú dôvody, prečo sa dnes snažíme našim voličom, občanom vysvetliť, že len na pochopení minulosti, vieme následne oveľa lepšie rozšifrovať a zdôvodniť, čo sa vlastne v zdravotníctve (a nielen tam) stalo. Že len takýto zodpovedný prístup nám umožní kriticky zanalyzovať stav, v ktorom sa zdravotníctvo v súčasnosti nachádza, presne definovať všetky príčiny, kto ich spôsobil a poznať aj jeho ďalšiu genézu vývoja. Máme totiž veľmi podrobne rozobraté aj ďalšie pripravované ciele týchto „odborníkov“, ktorí súčasný kolapsový stav spôsobili a doslova ho tak zabetónovali, aby čím viac sťažili urobiť také opatrenia, ktoré by nakoniec zdravotníctvo „odkliali“ a viedli k jeho celkovej humanizácii. Máme však dostatok expertov, ktorí sú pripravení túto neľahkú úlohu zrealizovať.

Ak však dovolíme, aby mohli práve títo jedinci po parlamentných voľbách prevziať moc, čiže ešte viac pokračovať v „úspešnom“ parazitovaní na zdravotníctve, bude to znamenať ťažký, ale možno aj konečný úder (rana z milosti?) pre menej solventného občana, ktorý si ho už nebude schopný zaplatiť.  Verte, že sa na spodných priečkach poradovníka, povedzme na operáciu srdca, bude nachádzať dovtedy, kým nezomrie. Ak si niekto myslí, že sa tak ešte nedeje, tak ho musíme sklamať, ale áno, deje!

 

Riešiť problémy zdravotníctva mala aj polícia

Stručne si ešte sumarizujme, čo sa Zajacovmu teamu v zdravotníctve už podarilo? Po prvé, skoro úplnú kontrolu finančných tokov, v istom dlhšom období (2004-2008), mohli niektoré zdravotnícke zariadenia a poisťovne tvoriť zisk, ktorý sa však už beznádejne stratil na ich zahraničných účtoch. Po druhé, chceli získať úplnú kontrolu nad celým majetkom slovenské zdravotníctva, bez ohľadu na to, komu majetok v tomto čase patril, alebo aká je forma jeho vlastníctva v súčasnosti. (Zatiaľ sa akciovej spoločnosti PENTA podarilo sprivatizovať 17 nemocníc, vrátane polikliník, dostať do portfólia cca 120 lekární a „kúpiť“ si Zdravotnú poisťovňu Dôvera). Po tretie, zabezpečiť vlastnícke právo na tento majetok pre úzku skupinu ľudí. (Úspešne sa to podarilo, lebo štát bol doslova zo zákona zbavený  segmentov, za ktoré dnes musí súkromníkom platiť nehorázne peniaze). Po štvrté, zabezpečiť prideľovanie vlastníctva cielene pre konkrétne fyzické a právnické osoby priamo zákonom. Zákon o poskytovateľoch § 98 ods. 5, prvá časť.  Po piate, v konečnom dôsledku sa podarilo zo zdravotníctva vytvoriť jednu z najlepšie prosperujúcich firiem pre malé komerčné zoskupenie jednotlivcov bez toho, aby bol potrebný vstup súkromného kapitálu (Príklad: Nemocnica na svoje náklady opraví kuchyňu a potom ju prenajme súkromníkovi). Potrebný kapitál je poskytovaný zo štátneho rozpočtu a jeho väčšiu časť tvoria verejné financie.  Po šieste, stabilitu tohto stavu mala zo zákona zabezpečiť inštitúcia, ktorá mala byť schopná odolávať akýmkoľvek politickým otrasom, išlo o zákon o zriadení Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorému však potichúčky zobrali najdôležitejšie represívno-kontrolné a sankčné kompetencie, čím sa pánmi nad zdravotníctvom stali výlučne len zdravotné poisťovne. (Preto navrhujeme, že nie zdravotná poisťovňa bude diktovať nemocnici, kedy treba pacienta prepustiť domov, ale len a len jeho aktuálny zdravotný stav a o predĺžení hospitalizácie môže jedine rozhodnúť Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou). Po siedme, zakotviť také kontrolné mechanizmy vo vnútri systému, ktoré v budúcnosti vylúčia možnosť účinných protestov. (Skoro sa to aj podarilo. Príkladom ich neúspechu je rok 2011, keď do konca septembra mal Lekársky Odborový Zväz  (LOZ) v rukách 2411 výpovedí lekárov z 34 nemocníc.  Lekári vtedy odmietli nastúpiť do práce, keďže sa nedohodli na troch požiadavkách a zároveň upozornili verejnosť z porušovania Zákonníka práce o nadčasoch, ktoré musia slúžiť a ktoré môžu viesť k omylom z ich vyčerpania a následkom z toho vyplývajúcich, až k úmrtiu pacientov a pod. Znovu sa ukázalo, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nemá nijaké kompetencie, aby mohol zasiahnuť a aj napriek až brachiálnym aktivitám ministerstva zdravotníctva (minister Ivan Uhliarik, KDH) si nakoniec obe strany sadli za rokovací stôl a dohodli sa na podmienkach prímeria. Veľmi sa dnes o tom nehovorí, ale už boli v pohotovosti pripravené aj policajné zložky, ktoré mali lekárov aj násilím „dopraviť“ do nemocníc).

 

Z lekárov sa už stali vazali

V modernom systéme zdravotníctva, ktorého financovanie je riešené verejným poistením, musí platiť rovnovážny stav medzi poistencom, poskytovateľom a poisťovňou.  Samozrejme, že to platí všade, ako aj v Nemecku, ktorého systém sme prevzali, ale bol, s prepáčením za výraz, práve neoliberálnymi politikmi na Slovensku vykastrovaný do súčasnej, až obludnej podoby. Tam totiž musí byť financovanie a odmeňovanie na základe presne vykalkulovaných výkonov, čiže, koľko čo reálne stojí. Na Slovensku? Platí voľná, „dohadovacia“ tvorba cien.

(Koľko stojí cena endoprotézy, cena práce, amortizácia a pod.? Vyjde nám, že slovenské nemocnice dostanú možno len polovicu z toho, aké sú ich reálne náklady. Už sme to v inom príspevku spomínali. Vie si však niekto predstaviť, že by stavebná firma dostala len polovicu z toho, čo ju reálne stavba stála, lebo investor subdodávateľom povie, že na viac nemá?  Áno, pokiaľ sa volá Váhostav, tak sa to vždy vie zdôvodniť).

Pokračujeme. Poistenec, v spomínanom Nemecku, odvádza zákonné poistenie do poisťovne, ktorá jeho prostriedky spravuje. To nie sú však prostriedky poisťovne, aj keď slovenské zdravotné poisťovne sa tak tvária. Ona je, a vždy aj len bude, správkyňou týchto peňazí. Podobne, ako prostriedky odvedené zamestnávateľom a štátom, pretože všetky tieto prostriedky vyprodukuje produktívny občan poistenec, to znamená prostriedky zamestnávateľa vyprodukuje on, prostriedky štátu, ktorý platí aj za neaktívnych obyvateľov (deti, starí ľudia, invalidi, nezamestnaní, väzni), vyprodukuje znovu len produktívny občan. V prípade, ak potrebuje zdravotnú starostlivosť, navštívi poskytovateľa, to znamená lekára, tento mu vykoná potrebné diagnostické úkony a nasadí potrebnú liečbu. Všetky výkony poskytovateľ vyúčtuje poisťovni a táto ich poskytovateľovi uhradí. Poisťovňa pochopiteľne musí mať vypracovaný účinný systém kontrolných mechanizmov na odhalenie nedôvodných výkonov. Zároveň poisťovňa oznamuje poistencovi účet za vykonané výkony. V takomto systéme má zdravotník i pacient, občan - poistenec kľúčové, ale rovnocenné postavenie, lebo sa navzájom potrebujú. Vtedy sa aj môžu rozvinúť presne definované trhové mechanizmy, avšak pri rešpektovaní skutočnosti, že zdravie nie je trhová hodnota. Takto to funguje vo vyspelých krajinách Európy, nie však v SR. Prečo? Okrem iného aj preto, lebo už spomínaný Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou aktívne, preventívne nevstupuje do kontroly kvality práce zdravotníckych zariadení, zdravotných poisťovní, ktoré až príliš často zdravotníckym zariadeniam a lekárom stanovujú napríklad také limity, ktoré ich nútia pracovať buď pod cenu, alebo doslova zadarmo. A mal by to byť práve Úrad, ktorý bude vládu dôrazne upozorňovať na chyby v systéme, ktoré spôsobujú vysokú morbiditu, invalidizáciu, ale aj mortalitu. Na potrebu reálnych finančných zdrojov. Len on môže povedať, nie poisťovňa, kde, na čom a na kom sa v prípade krízy, bude môcť šetriť. Šetriť ale len tak, aby nebolo ohrozené zdravia a životy pacientov.

Konečným cieľovým stavom reformy zdravotníctva, ktorý sa neoliberálnej koncepcii jeho „zefektívnenia“ aj podaril, bolo „len“ to, že s použitím verejných prostriedkov sa systém nastavil tak, aby bol zaujímavý pre vstup investorov. Postavenie zdravotníkov prestalo byť zaujímavé, prítomnosť, ako aj budúcnosť im v sprivatizovaných nemocniciach zaručila pozíciu vazalov. Poistenec sa stal prvotný investor, ktorého prostriedky sa v rozpore so všetkými zákonmi a civilizovanými mravmi používajú na reštrukturalizáciu systému a zdravotný stav poistencov, občanov, detí a starých ľudí už nie je na prvom mieste.

V tejto súvislosti naši zdravotnícki experti situáciu nielen dobre ovládajú, ale ju dokážu, v prípade úspechu vo voľbách, aj na vysokej odbornej, profesionálnej, ale najmä etickej úrovni, nielen sľubmi riešiť, ale naozaj aj vyriešiť.