Strana 99% - občiansky hlas počas celého obdobia od svojho vzniku monitorovala aj poslednú, doslova módnu mediálnu vlnu, ktorú vypustilo MZ SR. Vlnu, ktorá sa búrlivo prevalila cez celé Slovensko a ktorá dostala veľmi tajuplný názov - Stratifikácia nemocníc. A práve stratifikácia nemocníc veľmi rýchlo rozdelila veľkú časť spoločnosti, ale rozdelila najmä politikov. Každý sa chcel zviesť na jej vlne.

Dovoľujeme si však tvrdiť, že jej „vlnenie“ ani odchodom ministerky A. Kalavskej, ktorá sa ju snažila, ale neúspešne, presadiť, stále neutícha. Zdá sa, že istým záujmovým skupinám veľmi, ale veľmi záleží na tom, aby sa po parlamentných voľbách v „stratifikácii“ ďalej pokračovalo. Preto túto tému neustále živia najmä dva denníky SME a N, ktorých napojenie na PENTU (SME) je z priznania vlastníckych vzťahov, známou skutočnosťou. Menej zorientovanému človeku, ale zorientovať sa v tejto spletitej džungli vzťahov je aj pre odborníkov veľmi náročné, sa preto dnes podsúvajú informácie, ktoré sú od pravdivosti až na „svetelné roky“ vzdialené. Ale práve preto sa im veľmi úspešne darí udržiavať horieť „stratifikačný“ ohník, aby, ak voľby dopadnú úspešne, sa mohli k zákonu legitímne vrátiť. Veď je predsa pre pacienta tak nesmierne dôležitý...  Argumentácia práve z tohto dôvodu poskočila skoro až do absurdného levelu a to svojim tvrdením, že len stratifikácia vyrieši všetky problémy nielen zdravotníctva, ale pomaly aj celého sveta...

Pri prvom prečítaní mohol predkladaný návrh zákona o stratifikácii nemocníc u menej informovaného človeka naozaj vzbudiť nádej, že jeho tvorcovi skutočne úprimne ide o zabezpečenie lepšej zdravotnej starostlivosti. Samozrejme, nedá sa s niektorými vetami nesúhlasiť, nemožno ich ignorovať ako fakt, že zdravotníctvo je v súčasnosti v hlbokej, skoro až katastrofálnej kríze, preto treba hľadať účinné riešenia, východiská, ako aj okamžite prijímať všetky dostupné, ale najmä razantné opatrenia.

Skutočne je, či bol tento zákon ten, ktorý sa zdravotníctvu snažil úprimne pomôcť? S odstupom času sa aj preto pýtame, či sa niekomu nezdalo čudné,  že sa tak dialo v úplne najtesnejšej, záverečnej fáze vládnutia vlády P. Pellegriniho? Ak by totiž kontinuálne prevládal skutočne profesionálny a poctivý záujem riešiť zdravotníctvo od jeho samotného začiatku, ako ho do svojej „opatery“ prevzala strana SMER v roku 2006, ak by bol nepriestrelne kvalitne pripravený, tak mal vstúpiť do platnosti ešte počas vládnutia tejto strany, a nie až po tohtoročných februárových voľbách, ako sa v ňom rátalo. A za jeho prínos si zodpovední politici mohli zbierať pozitívne body, alebo aj nie...

Nedá sa na malej ploche vysvetliť všetky príčiny, ktoré vyústili do súčasného zlého stavu v rezorte zdravotníctva. Ale za najhlavnejšie, ktoré rozkolísali celý systém poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe solidárneho princípu, bolo prijatie šestice tzv. reformných zákonov za vlády premiéra M. Dzurindu (2002-2006),  ktoré vytvorili neadekvátne bezbrehý priestor pre vznik niektorých súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, s priveľmi veľkými právomocami, navyše umožnili bezprecedentnú privatizáciu vytipovaných malých a stredných nemocníc, prechod vlastníctva lekární aj do rúk nelekárnikom, zrušenie prijatého dokumentu Národnej liekovej politiky, zisk zdravotných poisťovní, odlúčenie niektorých oddelení (laboratóriá, sanitky) od nemocníc a ich zaradenie do iného, štedrejšie finančného odmeňovania za uskutočnené služby a pod.  To boli danajské dary exministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, ktoré nakoniec pomaly až likvidačne poznačili systém fungovania, resp. spôsob financovania slovenského zdravotníctva.

Nemôžeme nepripomenúť povestnú mantru, ktorou sa (o.i.) zdôvodňovalo prijatie týchto zákonov (r. 2004), že súkromné lepšie hospodári, ako štátne. Skutočne tomu tak aj v živote zdravotníctva reálne bolo? Spomeňme si len na účinkovanie Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva, ktorá vznikla v januári 1998 zlúčením Zdravotnej poisťovne Perspektíva a Družstevnej zdravotnej poisťovne Druzap. Druzap totiž začal mať čoraz väčšie problémy s uhrádzaním výdavkov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, a tak svoje účinkovanie na poistnom trhu zakončil viac ako miliardovým dlhom voči zdravotníkom, ktorý prevzala nová zdravotná poisťovňa – Perspektíva. Tá tiež nakoniec zanikla v roku 2001, ale už s dlhom 2 miliardy korún. To len na margo do nebies vyzdvihovaného „súkromníctva“...

Neskôr, prijatím tzv. reformných zákonov v roku 2004, dochádza k zásadnej systémovej zmene, ktorá narušuje základné princípy verejného zdravotného poistenia a to predovšetkým neziskovosť a autonómne riadenie. Transformácia vtedajších všetkých zdravotných poisťovní na obchodné spoločnosti, založené na princípe dosahovania zisku, nemala a ani nemá vo vyspelom svete obdobu. Treba ešte raz zdôrazniť, že verejné zdroje -POISTNÉ - sa stáva majetkom súkromných spoločností, namiesto toho, aby tieto spoločnosti finančné prostriedky od občanov iba spravovali, za adekvátnu odmenu, ako to bolo predtým, prostredníctvom tzv. správneho fondu.

Dnes môžeme zodpovedne povedať, že (už) exministerka zdravotníctva A. Kalavská sa dostala do vleku ľudí, ktorí kedysi pevne stáli aj pri tvorbe Zajacových reformných zákonov. Žeby o tom nič nevedela? Žeby jej unikli priam až školácke chyby nachádzajúce sa v zákone, pod ktorý dala svoj podpis? Nechce sa ani veriť.

Uvedieme príklad: K bodu 3 (§ 7 ods. 4 písm. a) druhý bod), citácia: V súčasne platnej právnej úprave si zdravotná poisťovňa stanovovala kritéria pre uzatvorenie zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. t. j. určovala váhy pre materiálno-technické vybavenie a indikátory kvality. Z dôvodu jednoznačnosti sa ustanovuje, že indikátory kvality budú ustanovené všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným ministerstvom zdravotníctva. Nie je žiaduce, aby indikátory kvality stanovovala zdravotná poisťovňa. Ide o precizovanie textu.

Naši odborníci však vedia, že tieto spomínané indikátory kvality nikdy, nikde žiaden zákon zdravotným poisťovniam nepovolil, čiže nepovolil to, aby si mohli samé stanovovať ich kritéria. Citujeme preto zo staršieho (Zajacovými zákonmi zrušeného) Zákona č. 581/2004 Z. z. - Zákon o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde sa v § 7 Uzatváranie zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v bodoch 5, 6, 7, kde sa práve o tom pregnantne píše, že: Indikátory vydáva vláda nariadením; nariadenie vlády ustanoví... Ako je preto možné, že sa niekto dopustil takejto zásadnej chyby? A čo to v praxi teda znamená? Napríklad aj to, že tieto nesmierne „systematicky“ v zdravotníctve pertraktované indikátory kvality mali už začať fungovať od roku 2004. Dobre čítate! Od roku 2004... A zo zákona mali byť aj pravidelne zverejňované. Keďže však nefungovali, neboli preto ani zverejňované. Ale stali sme svedkami obrovskej mediálnej kampane, ktorá mala verejnosť presvedčiť, že práve stratifikácia je zákon zákonov, ktorý do roku 2030 (Takto v ňom bola stanovená lehota úspešnosti jeho ukončenia.) vyrieši súčasné problémy zdravotníctva. Ako to dnes pomenovať? Arogancia? Drzosť? Omyl? Ľudské zlyhanie?  

Ale to stále ešte nie je koniec „stratifikačného“ príbehu. Naši odborníci išli ďalej a zistili viac ako hrubé zavádzanie, preto si v tejto súvislosti z predkladaného zákona dovoľujeme odcitovať inkriminovanú vetu: Cieľom navrhovanej právnej úpravy je primárne zvýšiť bezpečnosť pacienta a vytvoriť predpoklady na zvýšenie kvality poskytovanej ústavnej zdravotnej starostlivosti. Kvalita a efektívne využitie zdrojov majú byť tiež podporené vytvorením úrovní nemocníc (lokálna, regionálna, národná, špecializované a kompetenčné centrá) so zadefinovanými rozsahmi poskytovanej zdravotnej starostlivosti a minimálnymi počtami zdravotných výkonov ako kvalitatívnym indikátorom poskytovanej starostlivosti.

Je zarážajúcou skutočnosťou, že zákon pozabudol na to, že vytvorenie spomínaných úrovní nemocníc bolo aj v minulosti niekoľko krát menené, opravované, rušené a podobne, ale naposledy bolo prijaté v roku 2012,  ktoré už nikto ničím doteraz nezrušil. Pripomíname len, že sa tak stalo za vlády I. Radičovej, keď bol schválený zoznam koncových nemocníc, s ktorými zdravotné poisťovne budú, ako so "strategickými" nemocnicami, musieť povinne uzatvoriť zmluvy. Do koncovej siete poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (PZS) sa vtedy od 1. októbra definitívne zaradilo 37 zdravotníckych zariadení. Okrem všeobecných a detských nemocníc sem patria aj nemocnice špecializované, z ktorých väčšina pokrýva oblasť srdcovo-cievnych chorôb, onkológie, psychiatrie či drogových závislostí. Poisťovne s týmito zariadeniami boli povinné uzatvoriť zmluvy. Zoznam nemocníc patriacich do koncovej siete schválila vláda v podobe nariadenie o verejnej minimálnej sieti PZS.

Pozastavujeme sa aj nad vetou, ktorá je kruciálna: „Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti neposkytuje kvalitnú zdravotnú starostlivosť - teda nesplní minimálny počet zdravotných výkonov, pre ktoré je nariadením vlády SR stanovený, na základe presne stanovených pravidiel, nemusí zdravotná poisťovňa pre zdravotné výkony, pre ktoré nie je poskytovateľom dodržaný limit, s ním na tieto zdravotné výkony uzatvoriť zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Takže, podľa takéhoto znenia zákona o stratifikácii, sa pýtame, kto teda bude rozhodovať nad životom a smrťou, teda bytím alebo nebytím každej slovenskej nemocnice? Koho nemocnice bude protežovať istá súkromná zdravotná poisťovňa? Ktoré nemocnice, ktoré oddelenia, v rámci veľmi netransparentnej, ale aj nemorálnej „trhovej súťaže“, budú musieť, ako neželaná konkurencia, zaniknúť?! Len opätovne pripomeňme, že na Slovensku, čo nemá v modernej Európe svojho pandanta, existuje krížové vlastníctvo majiteľa, ktorý je zároveň vlastníkom zdravotnej poisťovne, nemocníc a siete asi 120 lekární. Veď už v Starom Ríme platila zásada, že lekár nesmel byť vlastníkom lekárne. Odpoveď je z textu viac ako jasná. Konkrétnejšie...? Označí zdravotná poisťovňa Dôvera nemocnicu, ktorá je v portfóliu PENTY za tú, ktorá nedodržala stanovený limit? Neoznačí práve tú, ktorá jej konkuruje?

Financovanie zdravotnej starostlivosti aj z tohto dôvodu zostalo dodnes cielene neprehľadné, navyše je viac ako nespravodlivé. Náklady, ktoré poisťovne hradia štátnym, mestským a pod. nemocniciam nekryjú ich reálne náklady a tieto sa automaticky naďalej zadlžujú. Nabaľujú sa ako povestná snehová guľa kotúľajúca sa dole svahom. A pozor, čiernu dieru dnes nerobia nemocnice, ako to poniektorí politici radi zjednodušujú, ale zdravotné poisťovne a štát, ktorý si znižuje platby za svojich poistencov. Chýba totiž reálna cenotvorba na úrovni MZ SR, MF SR a zdravotných poisťovní, ktorá by  tieto nedostatky z časti odstránila.

            Jediným cieľom tohto zákona, skrytým pod lákavými, priam budovateľskými sľubmi o zlepšení zdravotnej starostlivosti a komforte pacienta, je však snaha o ďalšie doprivatizovanie zdravotníctva, presun najdôležitejších kompetencií štátu, garantujúcich štátnu zdravotnú politiku, na dve súkromné a jednu štátnu (akciovú spoločnosť) zdravotnú poisťovňu. Týmto krokom by sa však ešte viac otvorila veľmi nebezpečná cestička k postupnému a ešte väčšiemu znižovaniu úrovne rovnosti, dostupnosti a kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti a presun štátu do polohy pasívneho štatistu.

Následky by sa istotne prejavili ešte zvýšenejším percentom odvrátiteľných úmrtí, ktoré  je už v súčasnej dobe priam vysoko alarmujúce (11 tisíc pacientov ročne, 30 denne), ako aj zastavením a postupným poklesom strednej dĺžky života.  Lebo veľmi obdobne, ako nám kedysi tzv. Zajacove transformačné zákony z roku 2004 neotrasiteľným spôsobom sľubovali zlepšenie zdravia ľudí, a vraj ako nám zdravotníctvo bude závidieť celý svet, život nakoniec všetko vyvrátil a ukázal, že práve opak sa stal pravdou. Dlhšie čakacie lehoty na operácie, nedostatok všeobecných lekárov, pediatrov a špecialistov, prudký nárast niektorých ochorení (onkologické, kardiovaskulárne, pracovné úrazy a pod.) z dôvodu aj veľmi nízkej úrovne práce v oblasti výchovy a podpory zdravia, ako jedného z rozhodujúcich prvkov uplatňovania primárnej prevencie, pokles účinnosti štátneho zdravotného dozoru zo strany regionálnych úradov verejného zdravia, oklieštenie kompetencií Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a pod.    

            Na záver možno len stručne skonštatovať, že ministerka A. Kalavská sa dala vtiahnuť do vleku istých, veľmi silných záujmových skupín, pre ktorých primárne nie je ziskom vyliečený a spokojný pacient, ale len výška finančného zisku za jeho liečenie. Či sa naozaj vylieči, nie je pre nich až také prioritné.  Lebo zisk sa dá dosiahnuť čo „najúspornejšou“ minimalizáciou vynaložených nákladov. Čo znamená, že zisk sa zväčša tvorí len na úkor pacienta. A to je vždy veľmi nebezpečný balans, balans až na hrane zákona. Keďže sú však zákony deravé, nikto si zo situácie ťažkú hlavu príliš nerobí.