Či sa nám to páči, alebo nie, Európska únia sa stala našim životným priestorom a rozhodnutia jej inštitúcií majú vplyv na náš život. Počas môjho štúdia na vysokej škole k nám prišli diskutovať zaujímaví hostia z politického a mediálneho života na tému bezpečnostnej politky SR. Medzi hosťami bol aj súčasný štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí pán Rúžička, ktorému som položil otázku, ako vidí pozíciu E.U., ktorej sme členom medzi súčasnými dôležitými aktérmi na geopolitickom poli. Dostalo sa mi veľmi hodnotnej odpovede, keď pán štátny tajomník povedal, že pri stretnutí s kolegami z Ruska, alebo USA na tému plnohodnotného postavenia E.U. medzi trojicou Čína, Rusko a USA väčšinou končil diálog jeho náprotivok slovami „tak nám ukážte vašu armádu“. Sú to slová, ktoré perfektne odzrkadlujú, to prečo náš hlas málo kto rešpektuje a to, prečo vždy ako Slovensko/Stredná Európa/Európska únia budeme len v závese záujmov niektorej z mocností.

Studená vojna pominula a spolu s ňou aj bipolárne usporiadanie na planéte. Desaťročie unipolarity pod taktovkou Spojených štátovy vystriedala multipolarita, kde každý jeden významnejší aktér v medzinárodných vzťahoch chce vyťažiť pre seba čo najviac. Je to úplne prirodzené keď štáty sledujú a pomocou svojich politikov aj smerujú k napĺňaniu svojich záujmova cieľov avšak v poslednom čase sa vyskytuje stále viac a viac otázok, či dokáže Európska únia z pozície svojho hesla „Zjednotení v rozmanitosi“ plnohodnotne sledovať záujmy starého kontinentu pod tlakom záujmov konkurencie, ktorá má vo svojich rukách energovody, alebo sevetovú rezervnú menu. Ešte komplikovanejšiou otázkou však môže byť, čo je skutočnými záujmami E.U. ? Práve pri hladaní otázky na to, čo je základným záujmom E.U. môžme jednoducho dospieť k odpovediam na mnohé otázky. Ako vieme z histórie, tak vznik E.U. bol motivovaný najmä veľmi bolestivou skúsenosťou z dvoch svetových vojen v snahe skrotiť jednotlivé egá národných štátov Európy. Môžme teda tvrdiť, že najzákladnejším záujmom Európskej únie je MIER. Momentálne je Európska únia najväčším vývozcom humanitárnej pomoci na svete, no aj napriek tomuto faktu sa jednotlivé členské krajiny v minulosti dopustili intervencií voči suverénnym štátom ako Irak, Lýbia, alebo Sýria. Poväčšine však k spáchaniu týchto prehreškov boli štáty vedené militaristickým vodítom známim tiež ako NATO (organizácia primárne sledujúca ciele zahraničnej politiky a obchodu USA). Domnievam sa, že ak chce Európska únia zaujať plnohodnotné miesto medzi najvýznamnejšími hráčmi na  geopolitickom poli, bude musieť sformovať jedinú akceptovatelnú hlbšiu integráciu vo forme jednotnej Európskej armády, ktorá bude riadená jednohlasným konsenszom jej členov a vymaniť sa tak z područia Spojených štátov v podobe NATO. Elementárny proces transformácie by pozostával z jednoduchého kroku a to premeneny armád NATO v Európe na Európsku armádu s tým, že každá, krajina by sa sústreďovala na špecializáciu v určitej oblasti v ktorej je jej armáda najdokonalejšia.

V dnešnom projekte PESCO (čo stále nie je európska armáda!) participuje Slovensko celkovo na ôsmich projektoch, pričom projekt nepriamej palebnej podpory – EuroArtillery – aj priamo koordinuje. Je veľkou škodou, že sa súčasná vládna garnitúra neobula do získavania nových zákazok pre slovenské zbrojárenské firmy s takým zápalom, akým sa obula do získavania napríklad nových automobiliek a ich subdodávateľov, ktorí si často zo Slovákov urobili lacnú pracovnú silu, odlievajú zisk do domovských krajín a navrch im za to dal štát daňové prázdniny, stimuly a infraštruktúru na želanie. Miesto zaplnenia a znovuoživenia prázdnych zbrojárenských hál na Považí sme zastavali úrodnú pôdu rôznymi „káblikarňami“. Myslím si, že Slovensko má veľký potenciál stále ponúknuť, ak nie svetu, tak minimálne Európe, kvalitný zbrojárenský priemysel. Naše vysoké školy a vedecké pracoviská majú na to, aby produkovali rôzne hodnotné technológie v tomto odvetví.

Ako môžme vidieť na projekte PESCO, myšlienka zjednotenia euróskych armád nemusí byť vôbec na škodu a zaslúži si minimálne otvorenú diskusiu namiesto zavrhovania. Pravdou, je že ani spoločná armáda nie je zárukou vytvorenia vodcovskej elity E.U., no prinajmenšiom vždy môže pomôcť k tomu aby nás naši partneri či už spoza oceánov, alebo z oblasti Uralu a ďalekého východu brali vážnejšie a aby sme znovu prinavrátili zašlú slávu nášej zbrojárenskej výrobe spolu s naštartovaním vedy a výskumu v tejto oblasti, ktorá môže priniesť značné zisky do štátneho rozpočtu a taktiež užšie väzby spolupráce medzi jednotlivými členmi motivované ziskom a zamestnanosťou.